Čo je to pevná vzťahová väzba?
Vzťahová väzba medzi rodičom a dieťaťom je niečo ako základy, či korene do ďalšieho života. Závisí len na Vás, aká bude, či pevná, plná dôvery, prijatia a porozumenia, alebo prázdna, zakladajúca sa len na fyziologickej potrebe cítiť prítomnosť matky.
Rodičia si väčšinou pri prvom počutí tohoto slovného spojenia predstavia niečo obtiažne. Hneď to odsúvajú s argumentom, že majú dosť práce so starostlivosťou o dieťa a jeho výchovou a sú radi, keď si nájdu aspoň niekedy čas na seba, nieto ešte robiť zo svojho dieťaťa závisláka, však? Môžem Vás však upokojiť, toto je úplne mylná predstava.
Život s pevnou väzbou je oveľa jednoduchší a deti sa vychovávajú ako keby samé od seba.
Ako spoznať pevnú vzťahovú väzbu, ako a prečo ju budovať? To Vám teraz skúsim priblížiť.
Prečo ju budovať?
Dieťa, ktoré má so svojimi rodičmi pevnú vzťahovú väzbu sa učí mať rado samé seba a aj ostatných. Pozná svoju hodnotu, lebo mu ju rodičia ukazujú počas každodennej komunikácie. Komunikácia medzi rodičom a dieťaťom je plná lásky, hry, porozumenia a prijatia.
Ide o bežné situácie - nákup, cesta autom, jedenie, upratovanie, kúpanie... Dieťa, ktoré cíti, že z neho máme radosť vie, že je hodné lásky. Aj Vy ako rodičia potom oveľa ľahšie, ako keby úplne automaticky robíte veci, ktoré pomáhajú dieťaťu prospievať - maznáte sa s ním, šteklíte, bláznite sa, až si nakoniec uvedomíte, že aj tie nekonečné debaty s predškolákom Vás začali baviť :)
Keď dieťa cíti z našej strany podporu, taký ten pocit, že sme na jeho strane, bude s nadšením s nami spolupracovať. Dieťa, ak by nemalo pocit, že ste mu naklonený, bude v každom Vašom správani hľadať niečo nespravodlivé a v rozpore s jeho záujmom a potom by začalo odporovať, neskôr klamať.
Keď však Vy v sebe objavíte to malé hravé dieťa, ktoré sa s tým Vašim hrá, blázni, nekonečne rozpráva a mazná, tak sa naučíte na veci pozerať aj z tej detskej perspektívy a ľahšie pochopíte a prečítate správanie Vášho dieťaťa.
Dieťa, keď Vám bezpodmienečne dôveruje a vie, že ho nezradíte, zostáva otvorené Vášmu vplyvu aj keď sa vzdiali - do škôlky, školy, na internát, medzi kamarátov. A predídete tým, samozrejme, tomu, aby na neho mala vplyv nejaká iná osoba, či skupina, subkultúra. Dieťa ostáva samo sebou, pretože vie, že je správne také aké je a nemusí sa meniť, aby ho niekto začal prijímať a mať rád. Ľahšie nadväzuje vzťahy, prejavuje väčšiu sebaistotu a sebavedomie - ale nie egoistickým spôsobom, je flexibilnejšie, odolnejšie voči stresu a celkovo úspešnejšie vo všetkých oblastiach života.
Ako ju budovať?
Táto väzba sa vytvára rozdielne prihliadajúc na vek dieťaťa.
Novorodenec, napríklad potrebuje blízkosť matky. Fyzickú a čo najbližšiu. Bolo predsa v jednom tele s ňou, počulo ako jej bije srdce, jej hlas aj celé jej vnútro. Nedokáže sa od nej tak rýchlo odpútať o tom píšem v tomto článku >>
Potom príde tzv. obdobie vzdoru, ktoré ani tak nie je o vzdore a napojený rodič to aj pochopí - píšem v tomto článku >>
Neskôr, vo veku, kedy deti bežne dávame do škôlok, prichádza ďalšie obdobie, kedy my dospeláci čakáme, že dieťa už je nezávislé a malo by ísť do škôlky rado - no ono však ešte potrebuje ten svoj "pevný bod", ktorý predstavuje väčšinou maminka. Ak však maminka nie je nablízku a dieťa nikoho známeho v škôlke nemá, na koho by sa mohlo upäť, prichádza situácia, že protestuje.
Nechce prísť o svoj "pevný bod".
V tomto veku sa dieťa upne na niekoho iného, buď na kamaráta, alebo učiteľa. A toho bude pokladať za vzor, bude sa pri ňom cítiť v bezečí a bude otvorené jeho vedeniu.
Viacero výskumov dokázalo, že keď začneme dieťa tlačiť do nezávislosti, naopak nás začne viac potrebovať.
Preto je nástup do škôlky častokrát taký stresujúci. Je dôležité dieťa utvrdiť v tom, že sa na rodiča môže spoľahnúť a že je tu vždy pre neho.
Neskôr, v čase približne keď prechádza na druhý stupeň v škole, prichádza nové obdobie. Vidíte, že Váš vplyv na dieťa sa znižuje a viac lipne na rovesníkoch. Vtedy, ak ste to teda ešte neurobili, je dôležité obnoviť toto puto a dôveru medzi vami. Ako? Rodinnými rituálmi, ktoré máte všetci radi. Či už sú to spoločné nákupy, obedy, raňajky, zmrzlina, výlet. Niečo, čo spoločne môže robiť celá rodina. Užívajte si prítomnosť dieťaťa, rozprávajte sa s ním, zaujímajte sa o jeho život.
Toto je posledné obdobie, kedy ste ešte stredom vesmíru pre Vaše dieťa. Užite si to ;)
Inšpirácií na tému pohodovej výchovy je v mojich článkoch veľa, napríklad aj tento >>
.jpg)
Sponáte ju?
U maličkých detí, novorodencov, ju ešte ťažko spoznať, ešte sa buduje, takže závisí od reakcií maminky. Či reaguje na jeho plač a ako...
Pri batoľatách, ktoré sa začínajú batoliť a teda skúmať svet samostatnejšie, je to už o poznanie viac vidieť. Dieťa, ktoré má s maminkou pevnú vzťahovú väzbu, má pocit bezpečia. Keby maminka od neho išla preč, že by ho niekde nechávala samé, protestovalo by, rýchlo by sa však upokojilo, keď sa maminka opäť objaví. Takéto dieťa vie, že na maminku sa môže spoľahnúť a že ona sa vráti a upokojí ho keď je rozrušené a nebude jeho pocity znehodnocovať.
Naopak, batoľatá, ktoré s maminkou nemajú pevný vzťah, tie ani neprotestujú, keď odíde a ani keď sa vráti nijak nereagujú. Nevyjadrujú žiadnu potrebu utíšenia, ktorá by bola adekvátna tomuto veku. Pravdepodobne nadobudli presvedčenie, že táto ich potreba aj tak nebude naplnená a jej vyžadovanie je len zbytočná strata energie. Toto sa stáva hlavne u detí, ktoré rodičia nechávali vyplakávať, napríklad aby ich naučili zvlášť spať. Pri monitorovaní fyziologických procesov týchto detí sa však ukázalo, že im narástla tepová frekvencia a aj hladina kortizolu. Z toho vyplýva, že oni tie pocity zažívali rovnako ako deti z prvého príkladu, naučili sa ich však potláčať a nedávať najavo.
U škôlkových detí, ktoré sa už teda adaptovali v škôlke vidíme, že takéto deti, ktoré majú zdravú väzbu s rodičom sa vedia hrať bez toho aby nejak útočili na iné deti. Vedia primerane svojmu veku komunikovať s učiteľmi. Podieľajú sa na tímových športoch bez výbuchov hnevu a zodpovedne si plnia domáce úlohy.
Je na nich skrátka spoľah a vystupujú ako vyrovnané osobnosti - samozrejme primerane veku.
Treba podotknúť, že v prvých stretnutiach s týmito situáciami a hrami je potrebná spoluúčasť rodiča, ale dieťa, ktoré s ním má pevnú väzbu si osvojí toto fungovanie ľahšie a takmer okamžite. A takto vzniká a prejavuje sa správny typ nezávislosti, ktorý sa zíde aj v dospelosti.
Správanie väčších detí už pravdepodobne z predošlého vyplynulo, no za zmienku stojí napríklad to, že vedia prejaviť nenásilným spôsobom lásku, ochotne spolupracujú s rodičmi, nechajú si poradiť.
V tomto bode je dôležité podotknúť, že nezávislosť, akú častokrát od detí chceme - aby sa odlúčili od rodičov, prespali u kamaráta, išli do tábora... nie je nezávislosť, ktorá by prospievala dieťaťu. Nezávislé dieťa je také, ktoré sa cíti sebaisto v interakcii so svetom a riadi svoj život. Rodičia len postupne prirodzene akoby intuitívne obmedzujú svoju úlohu, eliminujú počet svojich zásahov do situácií a postupne ustupujú do úzadia. Stále sú však pripravení poskytnúť, aj keď len po telefóne podporu.
Dieťa čo má pevnú väzbu s rodičmi a vie, že rodičia sú tu pre neho kedykoľvek bude potrebovať, nemusí svoj čas a kapacity venovať hľadaniu spôsobov, aby zaujal ich pozornosť. Môže sa venovať objavovaniu sveta, seba, svojmu vývoju, učeniu sa, zvládaniu výziev.
Keď však dieťa nemá pocit úplnej istoty v rodičoch, všetku svoju energiu musí venovať tomu, aby si získalo ich pozornosť a uznanie. A ak sa situácia dlhodobo nemení a pozornosť je stále rovnako malá, uznanie neprichádza, dieťa bude to uznanie hľadať inde - medzi kamarátmi, medzi staršími... A to už každý vie usúdiť, že to je obrovské riziko v dnešnej dobe.
Takže pevná vzťahová väzba sa rovná plná lásky, pochopenia, podpory a bezpodmienečného prijatia :) Hlavne láska, s ňou ide všetko lepšie.
Späť na zoznam článkov
