Moje trampoty s dojčením
Už dávno pred pôrodom som vedela, že chcem dojčiť. Vlastne som to ani neriešila, prišlo mi to ako automaticky prirodzená vec. Aj v pôrodnici to tak brali. Každý deň nás chodila kontrolovať laktačná poradkyňa. Učila nás základné veci, no tiež povedali, že bábätko niekoľko dní nebude hladné, lebo má v brušku ešte plodovú vodu. Môj lekár mi ešte oznámil, že sa mi veľmi naliali prsia a aby sme predišli zápalu, nasadil mi antibiotiká.
Nikdy som dojčenie do hĺbky neriešila, začalo to až keď som prišla z pôrodnice domov. Mala som takzvané vpáčené bradavky, teda vlastne žiadne.
Prišli prvé trampoty.
Hanka mala problém s prisatím a keď sa jej to aj podarilo, bola to obrovská bolesť. A to som bola presvedčená, že mám posunutý prah bolesti. Mám tetovania a tie neboleli, čo nejaké cuckanie môže bolieť.
Teraz sa na tom už smejem, no vtedy som každý deň takmer až preplakala. Najhoršie to bolo v noci, ja rozospatá, bolesť som cítila oveľa intenzívnejšie. Začala som si zisťovať, aké to mali mamičky v mojom. Niektoré kvoli tomu ani nekojili. To nie, taká sebecká nechcem byť. Zvládnem to, je to pre Hankine dobro.
Dozvedela som sa rôzne informácie.
Rôzne situácie, ktoré môžu prísť. Do krvy popraskané bradavky, zapálené prsníky... nič z toho však nie je dôvodom prestať dojčiť. Baby sa však zhodli na jednom, po dvoch mesiacoch už bude dobre.
Ok, mám záchytný bod, dva mesiace a doslova som rátala dni kedy to už bude. A mali pravdu.
Dovtedy to však boli muky. Našťastie ale žiadna krv. Nakupovala som rôzne mastičky, krémiky, mala som pocit že nepomáha nič. Keď pila bolelo to, keď nepila, bolelo to tiež, lebo som mala už nachystané mliečko v prsiach.
Nepomohlo nič, iba povzbudivé slová.
A nech romýšľam ako rozmýšľam, neviem napísať žiadny liek, ktorý mi zaručene proti tejto bolesti pomohol. Môžem len napísať, že držím palce každej novopečenej mamine, aby to zvládla tiež, ono to za to stojí. Je to úžasný pocit, ľahnúť si tak spolu. Je to vlastne ako chvíľka pre nás dve, kedy si ja oddýchnem od ostatných povinností a len tak relaxujem. Hladkám a ovoniavam svoje krásne dieťa. Sledujem ju ako postupne zaspáva úplne uvoľnene a oddane. Vidieť na nej, že v mojom náručí a v mojej blízkosti cíti istotu.
Ako som sa dočítala z mnohých článkov, dojčenie nie je iba o kŕmení. Je to oveľa viac a to "oveľa viac" za tú bolesť na začiatku stojí. Tá bolesť pominie, ale tieto okamihy budujú medzi Vami a Vašim dieťatkom hlboký vzťah.
Keby som nedojčila, prišla by som o tieto okamihy, lebo by som im neprikladala takú váhu. Z fľašky sa dieťa napije rýchlejšie. Takže by to prebiehalo iba vycucaním obsahu a odložením do postieľky. Takto nám to kŕmenie trvá omnoho dlhšie, ale ako hovorím, nie je to len kŕmenie.
Pár slov na záver.
Úprimne želám každej mamičke, aby tie prvé dva mesiace zvládla. Aby to nevzdala a v prípade potreby nabrala odvahu a kontaktovala laktačnú poradkyňu vo svojom okolí, napísala mne, alebo nejakej kamarátke, ktorá ju aspoň psychicky podporí. Nehanbite sa, nie ste horšia mamina, ak to naprvýkrát nejde. Ako vo všetkom ostatnom, aj pri dojčení platí, naozaj prehráte až keď sa sami vzdáte.
A keď aspoň jedna mamička vďaka mojim slovák neprestane dojčiť, tak má táto moja stránka zmysel :)
Späť na zoznam článkov
