Prečo je lepšie záchvatu hnevu predísť?
Stalo sa Vám už niekedy, že ste mali družný rozhovor s priateľkou a Vaše dieťa za Vami neustále chodilo?
Ťahalo Vás najprv za ruku, postupne zvyšovalo intenzitu svojho hlasu až nakoniec skončilo hodené na zemi v záchvate hnevu?
A isto sa to isté z opačnej strany stalo aj Vám. Nemusíte si to však pamätať.
Pokúsim sa Vám teda touto cestou opísať čo, ako a prečo sa v dieťati vtedy odohráva a čo Vaša reakcia spôsobí do budúcnosti.
Vznik tejto fotky si presne pamätám..jpg)
Spomenula som si na túto udalosť po tom, ako som začala riešiť príčiny svojho podvedomého (zautomatizovaného) správania a istotne mi pomohla aj samotná fotka spojiť pocity s vizuálnou časťou zážitku.
Na tejto ceste do môjho podvedomia mi pomohla moje priateľka Růženka s liečením v hladine alfa.
Vráťme sa však ku konkrétnemu zážitku.
Boli to moje tretie narodeniny.
Začiatok oslavy bol príjemný, ba priam úžasný. Boli tam bratranci, sesternica, starí rodičia, krstní rodičia a moji rodičia s bratom. Dostala som tortu sfúkli sme sviečky, tešila som sa darčekom...
Vychutnávala som si, že som stredobod pozornosti všetkých. Ako každé dieťa v tomto veku.
Večer však pokračoval ďalej a ja som tam nemala nikoho vo svojom veku, s kým by som sa hrala. Všetci sa rozdelili do skupiniek - pubertiaci a dospeláci. Ostala som sa sama hrať na zemi pri maminke. Začala mi však pozornosť chýbať, tak som vymýšľala, ako ju na seba pritiahnuť.
"Aha uložila som bábiku spať na zemi!"
"Aha kočíkujem bábiku!"
A podobne.
Samozrejme aj ja som už bola unavená. Vzala som teda bábiku spať do svojej postele a volala mamu, nech jej ukážem, ako šikovne som ju uložila až tam. Maminka nereaguje. Ignoruje ma, alebo ma posiela preč. Pritom ja chcem len minútku, nech sa pozrie a pochváli ma.
Nič.
Nechápem. Ona ma už nemá rada? Ona už nie je zvedavá aká som šikovná? Skúšam to znova, už naliehavejšie.
"Mamiii pooď ukážem ti niečo."
Ťahám ju za ruku, vytrhne sa: "Nechaj ma, nevidíš, že sa rozprávam? Nemám čas!"
Čooo? Nemá čas? Na koho sa ja teda mám obracať keď ona nemá čas? Kto bude teraz pri mne? A kto pôjde so mnou spinkať? A kto bude so mnou, aby som nebola sama? Maminka už nemá čas, kedy ho bude na mňa mať?
Skúšam to o chvíľu zas, už možno ani neviem, čo som pôvodne chcela.
V hlave mi víria iba myšlienky, že mama nemá o mňa záujem. Cítim sa bezradne a odstrčene. Už ma nemá rada. Čo ak ma už ani nechcú?
Skušam to posledný krát: "Maminkaaaa poď ku mneee," a ťahám ju za ruku.
Ona sa vytrhne, ja spadnem a rozplačem sa.
Ona opakuje: "Nevidíš, že sa rozprávame? Vidíš, že teraz sa bavia dospelí, nevyrušuj."
Stale viac nariekam a v duchu si opakujem:
"Oni ma už nemajú radi."
"Nezaujíma ich ako sa cítim."
Ležím na zemi, nahlas kričím a kopem nohami.
V duchu kričím:
"Božeeeee všimnite si ma už niekto!"
"Tu soooom!"
Všetci ma ignorujú.
"Nechaj ju, nech pochopí, že scénkami si nič nevynúti!"
"To ju prejde, nechaj ju, nech sa ukľudní sama, ignoruj ju!"
Pribehne bratranec, chystá sa ma odfotiť.
"No vidíš, pekne ju odfoť čo robí! Nech si to pozrie keď bude veľká, akú hanbu robí aké scénky!"
"Nech to vidí, nech sa hanbí ako sa správala pred návštevou!"
Ja to všetko samozrejme počujem.
A absorbujem.
Hanbiť sa? Za to, že mi je smutno? Plačem, lebo maminka ma už neľúbi a ja sa mám hanbiť za to, že mi to ubližuje? Moje pocity sú zlé, a je nevhodné ich prejavovať. Keď mi je smutno a do plaču, nesmiem plakať. Aj tak mi nikto nepomože a ešte sa budem hanbiť a budú sa mi posmievať, že som zlá.
Sú dospelí a oni majú vždy pravdu. Mala by som sa hanbiť keď dávam najavo svoje pocity. Ani maminku nezaujímajú. Všetci ma odignorovali, nikto ma nemá rád a nepomože mi, keď mi je ťažko.
Dieťa sa odíde do kúta "ukľudniť". V skutočnosti však svoje pocity nespracuje, ale ich potlačí a zavrie so všetkým, čo si na svoju adresu vypočulo, do svojho podvedomia. Na základe takýchto poznatkov bude ďalej jednať. A pomocou týchto situácií sa naučí nastavovať si sebahodnotu. Zistí, či je bezpečné v kruhu rodiny prejavovať svoje pocity, alebo sú zavrhnutiahodné. A ono spolu s nimi.
Ano, keby ste prežili túto situáciu ako dospelý človek s uvažovaním, aké máte teraz, nevzali by ste si z toho také fatálne tvrdenia. Detská myseľ však ešte nevie tieto informácie filtrovať a všetko, čo povedia dospelí a hlavne rodičia je bezvýhradne pravda. Dieťa nevie samé spracovať informácie a hlavne nedokáže prijať odmietnutie zo strany rodiča ako chvíľkové. Je potrebné mu trpezlivo vysvetliť situáciu, až kým ju nepochopí a neprijme fakt, že teraz síce maminka čas nemá, ale vynahradí mu to neskôr.
Ak je na to, aby ju pochopilo malé, tak ho takej situácii skrátka nevystavujte.
Inak na to doplatí vaša vzájomná dôvera a vzťah, čo predpokladám nechcete.
A ďalšie ponaučenie. Keď dieťa z izby či rohu miestnosti vylezie "už vyplakané", hodí sa do náručia maminke a preukáže bezpodmienečnú lásku, prípadne aj povie, že ju ľúbi. Akoby sa nič nestalo. No krabička s nepríjemným zážitkom a veľmi ťažkými nepríjemnými pocitmi ostáva v jeho vnútri a čaká na správny moment kedy vybuchnúť.
A čím viac takýchto krabičiek so sebou dieťa vláči, tým bude pred rodičmi a neskôr aj ostatnými ľuďmi uzavretejšie a nedôverčivé. Hanbivé, utiahnuté, poprípade upišťané a podobne.
Viem, že je ťažké a čatokrát sa zdá úplne nemožné reagovať s chladnou hlavou, pretože sami sme boli učení, že plač a nepríjemné pocity sú zlé a treba sa pred nimi skrývať. Často reagujete ako je uvedené v príbehu, lebo sme to tak zažívali aj my, takto sme zvyknutí.
Dá sa však z toho kruhu vystúpiť a presne to je mojim cieľom na týchto stránkach.
Ja Vás to naučím. Tak, ako som to naučila aj seba samú. Viem, že sa to dá, som toho živým príkladom ;)
Späť na zoznam článkov
