Prečo nerobiť z plaču strašiaka
Dnes som v jednej diskusii zachytila, že mamičke boli podané zrejme nejaké čiastkové informácie o plači dieťaťa. Väčšinou sa nikto z diskutujúcich nepozrel na plač komplexne, tak som sa rozhodla zhrnúť to do jedného článku, aby som pomohla viacerým mamičkám pochopiť potrebu plaču dieťaťa.
Začnem vysvetlením, čo je vlastne plač.
Plač je v prvom rade signalizátorom, že dieťa prežíva silnú psychickú alebo fyzickú nepohodu. Ale my sami však poznáme aj plač uvoľňujúci, však? Určite sa Vám niekedy stalo, kedy ste si potrebovali dobre poplakať, aby sa Vám uľavilo. Po nejakom sklamaní, alebo aj po strate niečoho, niekoho, proste po psychicky náročnej situácii. A nebol to vtedy stresujúci plač, však? Uľavilo sa Vám.
Prečo sa ale rodičia nedokážu pozerať na plačúce dieťa s pochopením a trpezlivosťou bez zapojenia vlastných emócií?
Je to podvedomý proces. Je to väčšinou preto, že Vám ako deťom nebolo umožnené plakať, alebo Vás nechávali plakať samých, bez podpory a porozumenia a tak ste si hlboko do podvedomia zakódovali, že plač je zlý, je ohrozením a keď budete plakať, rodičia pred Vami utečú. A neskôr Vám to aj hovorili, že veľké dievčatá a veľkí chlapci neplačú, pamätáte? Používate tiež? :)
Keď však malé dieťatko plače, je to jeho prejav emócie, nepohody. Je to prvý spôsob komunikácie, ktorý ovláda. Deti majú oveľa širšie spektrum potieb, ako len jedlo, pitie, teplo a čistá plienka. Potrebujú tiež objatie, pozornosť rodičov a zábavu. A keď potreby nemajú naplnené, dávajú to najavo jediným spôsobom ako vedia.
Plačú, keď sú smutné, keď je im zima, keď sú hladné, keď ich niečo bolí...
Na to sme tu my, aby sme im zabezpečili naplnenie potrieb a naučili ich spracovávať emócie. Oni si potreby ešte nevedia naplniť sami a pýtajú si ich plačom, na tom nič zlé nie je. Ak je však mamička už bezradná a dieťa stále plače, dostáva sa do stresu aj mamička a vtedy má chuť dieťa nechať samé, pretože má čo robiť so sebou, má chuť kričať, trieskať vecami, či tak nejak... jasné, sú to náročné situácie a ten plač sa veľmi ťažko počúva.
Deti však takto spracovávajú aj silné emócie, možno sa im niečo zlé snívalo a proste budú plakať, až kým to neodoznie a možno to bude trvať aj dlho. Vysvetlím na našom príklade, ako to funguje:
Moja Hanka, keď bola malá a udrela sa, vždy prišla za mnou. Samopzrejme a plakala, asi ako každé dieťa. Pribehla, lebo potrebovala objatie, uistenie, že je celá a pofúkanie. Nebránila som jej v plači, držala som ju v objatí, hladkala ju, fúkala bobo a ona sa postupne upokojila. To, že plače som vôbec nekomentovala, nehodnotila.
Bolo na nej vidieť, že ako bolesť ustupuje, prestáva aj plakať a teraz, ako už má 4 a pol roka si všímam, že často keď padne a aj si napríklad silno udrie koleno, že má modrinu, neplače, pohladká si to, pofúka a ide ďalej. Naučila sa už spracovávať bolesť, fyzickú aj psychickú, pretože odmalička dostávala to, čo dieťa tých stavoch potrebuje - hromadu lásky a pochopenia. Vytvorili sa jej nervové dráhy potrebné pre spracovanie stresu.
Jediné, čo vtedy dieťa potrebuje, je chápajúca a láskyplná náruč maminky.
Oni nemajú odkiaľ vedieť sprácovávať silné zážitky a emócie a učia sa to práve teraz od nás. Ak však budete plačúce dieťa nechávať samé na tú ťažkú emóciu, či mu ju budete zakazovať, alebo ho za ňu haniť, karhať, dosiahnete tým len to, že pochopí, že emócie má potláčať, alebo ich ventilovať iným spôsobom, napríklad agresivitou. Že keď je smutné, alebo má nejakú nenaplnenú potrebu, nemá to dávať najavo, že vtedy rodičov nezaujíma a oni mu nepomôžu.
Predpokladám, že nechcete, aby si toto Vaše dieťa myslelo. Ono je v poriadku, a milované, aj keď je smutné. Aj smútok je prirodzený stav pre človeka. Aj hnev. Všetko negatívne je vlastne naša kontrolka, že sa nám niečo nepáči. A to by bolo nerozumné vypínať tieto kontrolky. Napríklad ako na aute keď svietia kontrolky, nevypnete kontrolku, ale opravíte, vyriešite problém.
Z uvedeného je jasné, že aj naše emócie a aj emócie nášho dieťaťa sú veľmi dôležité na to, aby sme vedeli, čo chceme, čo nechceme. Čo je príjemné, čo je nepríjemné a aby sme nemali strach dávať najavo, že sa nám niečo nepáči. To, ako budeme pristupovať k plaču dieťaťa je prvá lekcia o tom, či môže dávať najavo, keď sa mu niečo nepáči, alebo má byť radšej ticho.
Ak budeme plač potláčať a učiť deti na to, že je plač zlý, budú pred nami svoje emócie skrývať, budú sa pred nami hanbiť a v dospelosti sa budú báť dať najavo svoj nesúhlas, pretože.. veď sme ho naučili, že to nie je vhodné.
Keď už dieťa plače, buďte pri ňom ako silná a chápavá opora. Takisto ako keď sa k Vám príde kamarátka vyplakať. Nehovoríte jej že plač je zlý, neodsudzujete ju za to že plače, ani pred ňou neutekáte, či ju nezavriete samú do izby. Presne takéto pochopenie deti potrebujú.
Ich mozog sa učí spracovávať emóciu, vytvárajú sa im tak nervové dráhy postupného ukľudňovania sa a neskôr už bude vedieť spracovávať ťažké emócie bez nervových výbuchov, či amokov.
Väčšinou to, že Vám je nepríjemný pohľad na plačúce deti je Váš problém hlboko v podvedomí, ako som už písala, že Vás za plač osdudzovali, či nechávali samých. V týchto prípadoch je potrebné pracovať so sebou a svojimi emóciami, tomu som sa venovala napríklad v tomto článku =>>
Ak by ste potrebovali pochopiť svoje emócie a naučiť sa s nimi pracovať aj počas náročných situácií, ktoré počas výchovy detí budú prichádzať ako na bežiacom páse, pokojne mi môžete napísať na mary@kontaktnyrodic.sk
Späť na zoznam článkov
